Pri krbe » Filmy

Dom košatej lásky

Pavel Chalmovianský — Mon, 20 Dec 2010 21:53:00 +0000

Mika Kaurismäki patrí k stáliciam fínskeho filmu. Jeho filmov poznám oveľa menej ako od Akiho Kaurismäkiho, mladšieho brata Miku. Ale o mnou zhliadnutých možno povedať, že ide o skvosty aj pri jednom aj pri druhom bratovi.

Mikov posledný film patrí do kategórie komédia s ľudským rozmerom. Špagety-mafiánsky príbeh v spojení s manželskou krízou, pokusom riešiť ju a manželským mnohouholníkom s viacerými viac či menej naivnými provokáciami je prísľubom dobrej zábavy.

Film je plný hercov, ktorí sa už stabilne objavujú vo kinematografických dielach oboch bratov. Nechýba Kati Outinen, ktorá tentokrát hrá rolu drsnej, so životom sa nemaznajúcej ženy na čele mafiánskeho gangu.

Dorian Gray

Pavel Chalmovianský — Sun, 28 Feb 2010 20:31:52 +0000

Asi pred mesiacom a pol som si pozrel novinku – Obraz Doriana Graya. Hororový film podľa Oscara Wilda o divokom, nestarnúcom mladíkovi. Nefandím hororu, ale tento je excelentný. Režisérovi a jeho družine sa podaril husársky kúsok. Film plný farieb, netriviálnych zápletiek a rozuzlení. Život vyššej spoločnosti a bohémov sa spestruje príchodom novej tváre. Postupne sa zoznamuje s osobnosťami spoločnosti a najmä vďaka veľkej príťažlivosti má dvere otvorené. Príbeh sa rozvíja najskôr pomaly a dôkladne, osudy sa komplikovane preplietajú, niektoré končia, až kým hlavný hrdina nezmizne na 20 rokov preč. Po jeho návrate čaká divákov (ktorí dej nepoznajú) rozuzlenie. Na konci filmu (tuším) nebliká povestné červené svetielko z lacných hororov Kedykoľkovek si môžem pozrieť ešte raz.

Jánošík, pravdivá história

Pavel Chalmovianský — Sun, 28 Feb 2010 19:59:04 +0000

Dnes som si pozrel najnovší film o Jánošíkovi a musím povedať, že ma hlboko sklamal. Je farebný, chce byť niečo ako plný fantázie (možno by som povedal až kvázijakubiskovský), popretkávaný pomerne krutými scénami, občas erotika, scény zo života ľudu v podobe zvykov. Chýba mu však lep. Scény sú nahádzané za sebou v časovom slede, ale nenadväzujú, akoby vnútorne nesúviseli. Objavujú sa rovnaké postavy (napr. Jánošík alebo Uhorčík ai.), rovnaké interiéry(domov, cesta kde zbíjali, mesto), príbeh skončí a človek vypne obrazovku s pocitom nie práve najlepšie stráveného času. Patrí do kategórie “videl som, asi už neuvidím”.

Ilustračný obrázok je z tejto stránky.

Aki Kaurismäki – Ariel

Pavel Chalmovianský — Tue, 02 Dec 2008 10:43:00 +0000

Včera som si pozrel film môjho obľúbeného režiséra. Fínsky majster minimalizmu a jednoduchých scén, ktorý zhruba raz za dva roky vyprodukuje naozaj skvelý film, ma znova nesklamal. Film Ariel je výpoveďou o ťažkom živote robotníkov vo Fínsku. Mimovoľne ma napadli úvodníky z televízie spred 20 rokov.

Ťaživá situácia po strate zamestnania a presťahovania sa Taista Kasurinena do mesta vyvrcholí napadnutím chlapíka, ktorý ho cestou okradol. Začína sa kolotoč problémov s políciou končiaci emigráciou na lodi Ariel.

Ľudia z okraja spoločnosti sú nosnou témou všetkých jeho filmov, ktoré poznám. Filmársky sa veľmi podobá na Jarmuscha. Jeho filmy sú príbehmi, na rozdiel od množstva tých moderných diel prezentovaných v kinosálach, kde už pomaly nikto nechodí, a ktorým akýkoľvek príbeh chýba alebo ho len simuluje.

The Brothers Grimm

Pavel Chalmovianský — Fri, 18 Jul 2008 19:32:00 +0000

Rozprávka o bratoch Grimmovcoch, ktorí sa živili podvodným vyháňaním bosoriek, kým nenarazili na skutočnú. Milý film, tak trochu bláznivá rozprávka s pekne vykreslenými postavami a exteriérmi. Napriek tomu mnohé nechávajú autori na predstavivosť, a tak sa dá aj trochu báť.

Príbeh asi okrem mien Grimmovcov nenesie žiadne ďalšie autobiografické črty známych zberateľov rozprávok.

Odporúčam na ľahké nedeľné sledovanie pri zatiahnutej oblohe.

Pianistka

Pavel Chalmovianský — Sun, 06 Apr 2008 06:38:00 +0000

Ďalší z filmov, na ktoré treba mať silnejší žalúdok. Excelentný výkon hercov v Pianistke robí z tohto kúsku čosi, od čoho sa človeku nechce odtrhnúť. Na druhej strane povahy postáv sú extremistické v pozitívnom ale najmä negatívnom smere. Stručné zhrnutie filmu je “Aká matka, taká Katka.” Ide o špičkovú pianistku, ktorú jej matka terorizuje neustálou kontrolou napriek jej pokročilej dospelosti. Ona si to kompenzuje drsnými metódami vyučovania svojich nadaných študentov na konzervatóriu a vlastným masochizmom. Určite treba vidieť, ale vo vhodnom duševnom rozpoložení.

Film bol natočený podľa novely rakúskej nositeľky Nobelovej ceny Elfriedy Jelinek a podľa niektorých je film lepší. Ja som knihu nečítal.

V sérii filmov, ktoré som už videl ho zaraďujem niekam na spojnicu medzi Pasoliniho film Saló a 120 dní Sodomy a Greenawayov film Kuchár, zlodej, jeho manželka a jej milenec. Tiež sú o násilí, aj keď každý o inom type. Na oba treba dobrý žalúdok, na ten prvý aj dva. Pianistka do veľkej miery spája oba typy.

Záver filmu je v duchu celého príbehu a z hľadiska ortodoxného masochistu by sa dal označiť za “štastný”.

La Vie En Rose

Pavel Chalmovianský — Fri, 04 Apr 2008 18:11:00 +0000

Životopisný príbeh známej speváčky vo filme La Môme je ukážkou ako vie špičkový talent vytiahnuť dievča z neutešených pomerov, ale aj ako je k ničomu, ak niet pre koho žiť. Režisérovi Olivierovi Dahanovi sa podarilo v trochu divokej koláži príbehov z detstva, dospievania, začiatkov kariéry, plného rozkvetu i sklonku mladého života Édith Piaf načrtnúť povahové rysy tejto nevšednej osobnosti. Jej piesne poznáme azda všetci, dodnes patria ku skvostom šansónu. Odrážajú jej život, vrcholy i pády, ktorých najmä v osobnom živote zažila neúrekom.

Film ma oslovil pestrou paletou prostredí. Neviem však, či zámerom režiséra bolo úplne potlačiť všetky vedľajšie postavy do úzadia, ale vo filme sa okrem Édith ostatní len “mihnú”. Je to buď tým, že mimo spevu nemala Piaf veľmi čím zaujať a režisér nemohol postaviť nikoho oproti nej alebo nevedel, ako to má filmovo povedať. Dielo získalo dvoch Oskarov (najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe, makeup). Zahrať 48-ročnú starenu je úctyhodný výkon. Každopádne, film sa oplatí aspoň počuť, ak už nie vidieť.

Once

Pavel Chalmovianský — Mon, 24 Mar 2008 20:36:00 +0000

Oskarom za hudbu (v r. 2008) ovenčený film Once je príjemný romantický muzikál s pesničkami, ktoré si rád vypočujem aj neskôr. Nesilená lovestory medzi opravárom vysávačov, ktorý hráva na ulici svoje piesne, a emigrantkou zarábajúcou si predajom kvetov a upratovaním.

Tento film sa asi dostane do zlatého fondu romantických príbehov o muzikantoch. Samozrejme, že moje puto k filmu je trochu poznamenané faktom, že emigrantka je Češka. Rozhodne príbeh nekončí úplne tuctovo, aj keď ide o hepienďák. Odporúčam aj pre rodiny s malými deťmi.

Na konci trochu ostáva človeku vŕtať v hlave, kde vzal hlavný hrdina na klavír, ale všetko človeku nemusí byť odhalené. A už vôbec nie v romantickom príbehu.

Pavel Chalmovianský — Sat, 15 Mar 2008 20:09:00 +0000

Prudko pozerateľný sci-fi film režiséra Lee Tamahoriho. Napätie, dejová línia (vraj na motívy príbehu Philipa K. Dicka), lovestory, akčné scény, neohurovanie grafickými scénami – kombinácia, ktorá sa nie často vída. Bavil som sa až do konca a aj od začiatku. Kompozíciou trochu pripomína Posledné pokušenie Krista. Dej sa však odohráva v súčasnosti. A hlavná postava je iná, ale len na prvý pohľad. Autori príbehu preháňajú uveriteľne a presvedčivo (až na jednu scénu s padaním auta a iných dopravných prostriedkov dolu stráňou). Hoci Cris alias Frank Cadillac je obdarený nezvyklou schopnosťou, ide o nešťastného človeka, ktorý sa snaží žiť svoj “obyčajný” život…

Plus tohoto filmu je jazyk s minimom vulgarizmov. Rád doporučujem. A to aj napriek tomu, že akčné sci-fi nie je môj zvlášť obľúbený žáner.

Aké dobré sci-fi ste videli naposledy?

Všetko, čo ste vždy chceli vedieť o sexe…

Pavel Chalmovianský — Sat, 15 Mar 2008 07:37:00 +0000

Klasika od Woodyho Allena. Popravde, až tak veľmi ma nezaujala. Hoci jeho filmy sa mi celkom páčia. Je to v duchu riešenia si niektorých osobnostných problémov a premýšľania o veciach, ktoré sú resp. najmä v čase natáčania filmu asi boli väčšie tabu. Zdá sa však, že tu sa ešte dosť hľadal. Príbehy sú väčšinou priamočiare. Humor je často na úrovni insitného umenia. Možno to je spôsobené tematikou, ale kto pozná film Spiklenci slasti od špičkového českého režiséra Jana Švankmajera, asi uzná, že sa dá natočiť originálne a menej lascívne dielo aj na šteklivé témy. Každopádne z hľadiska zaplnenia si bieleho miesta vo filmografii som spokojný.

Prekvapením pre mňa bolo, že ide o scenár podľa častí knihy Davida Reubena.

Rozhodne neodporúčam romantickým párikom v plnom rozkvete mája rozhodnúť sa pozrieť si tento kúsok. Prechádzka popri rieke ho bohato nahradí. Technici s bujnešou biofantáziou si prídu na svoje v poslednom príbehu filmu.