Knižka sa mi čítala veľmi dobre a napriek pomalému postupu, som mal pocit, že ďalšie tri diely si určite musím prečítať. Nie všetky štvordielne knihy sú také. Fascinovalo ma, ako som veľakrát videl všetky diery v súperovej pozícii a nebol som schopný uvidieť ten správny ťah. Tieto problémy vyžadujú veľký nadhľad. Snáď sa mi ho časom podarí získať aspoň trochu.

Autorom japonskej verzie je Fujisawa Shuko, ktorý ako 66 ročný vyhral prestížny japonský profesionálny titul Oza. A tým sa zapísal do dejín Go nie po prvý raz a ani posledný krát. O rok nato ho vyhral znovu. Pekný dôchodok, povedané z nášho pohľadu.

Na druhej strane z denníka vidno, že mal rád svoj dom a ľudí okolo seba, resp. vnímal ich mnohorakosť a pestrosť. Ani na chvíľu som nemal z jeho zápiskov pocit, že by chcel niekomu niečo vnútiť. To je vlastnosť, ktorá sa neľahko hľadá.

Na druhej strane nekompromisne bojoval s priemerom resp. neoriginalitou. V knihe je zaujímavá tabuľka hodnotenia významných maliarov ako Leonardo, Vermeer van Delft, Picasso a mnohí ďalší. Hodnotia sa v kategóriách ako originalita, technika maľby apod. Dalí sám sa necíti byť príliš dobrá konkurencia týmto majstrom. To je pri jeho enormne vyvinutom egu veľmi zaujímavé a poukazuje to na reálny odhad svojich schopností (hoci sám sa to neodvažujem posúdiť ako totálny amatér vo výtvarnom umení).

Odporúčam ako ľahké čítanie na letné večery s výhľadom na záliv, podobný tomu priamo pod Dalího domom v Cadaqués.

Nedávno som dočítal knižku Mejdžin od nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Yasunari Kawabatu. Príbeh o človeku, ktorý celý svoj život zasvätil hre. Bol hráčom doskovej hry go. V čase svojho života nemal protivníkov, ktorí by sa mu vyrovnali. Takému hráčovi patrí titul Mejdžin – virtuóz.

Život venoval nielen hre go, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Bol hráčom dušou a okrem go bol celkom zbehlý aj v šogi, čo je orientálna verzia šachu. Jeho schopnosť zanietiť sa pre hru, aj keď o nič v zápase nejde, bola povestná. A spoločensky na ňu doplácal, pretože niekedy nenachádzal súperov na oddychový čas. Mejdžin hrával vážne aj vtedy.

V knihe sa opisuje okrem priebehu jeho poslednej partie, ktorá trvala takmer polrok, aj séria domnienok novinára(asi neprekvapuje, že to bol autor knihy) opisujúceho okolnosti a dej tejto nevídanej partie. Sú doplnené o informácie z rozhovorov s ľuďmi z okolia Mejdžina. Samotný majster hovoril málo.

Mejdžin je titul, ktorý si profesionálny hráč Go môže vydobiť v turnaji. Dnes. Za čias Honinbo Shusaja, ako sa náš hlavný hrdina volá, to tak nebolo(mimochodom “Honinbo” je ďalší titul). Tituly sa dedili alebo boli obdržané doživotne resp. do času, kým sa ich hráč nevzdal. Titul Mejdžin dostal najlepší hráč vtedajšej generácie. Je jedným zo siedmych prestížnych titulov, ktoré sa dajú získať v Japonsku. Zvyšné sú Judan, Tengen, Oza, Gosei a Kisei.

Tento príbeh je nielen o poslednej partii jedného z velikánov hry go, ale v prenesenom zmysle aj poslednou partiou jednej éry vývoja tejto hry. Éry, kde go bolo okrem nositeľa schopností v hre aj nositeľom istých spoločenských konvencií a úcty. Začínala sa doba hráčov ako Go Seigen a Kitani Minoru(oponent Mejdžina v poslednej hre), ktorí spravili prevrat v ponímaní fázy otvorenia tejto hry (šin fuseki) ale aj v turnajovej praxi, ktorý mal dopad na vnímanie hry viac z polohy športovej ako spoločenskej. Znamenalo to hlavne spresnenie niektorých dovtedy nepísaných pravidiel turnajov, hlavne vrcholových.

Knižka je určite príjemným pohľadom do premýšľania o go a okolnostiach pri vrcholových partiách. Musím však poznamenať, že úplné vychutnanie atmosféry knižky je do istej miery podmienené odohraním aspoň niekoľkých partií.