Archive for the ‘Filmy’ Category
Dom košatej lásky
Mika Kaurismäki patrí k stáliciam fínskeho filmu. Jeho filmov poznám oveľa menej ako od Akiho Kaurismäkiho, mladšieho brata Miku. Ale o mnou zhliadnutých možno povedať, že ide o skvosty aj pri jednom aj pri druhom bratovi.
Mikov posledný film patrí do kategórie komédia s ľudským rozmerom. Špagety-mafiánsky príbeh v spojení s manželskou krízou, pokusom riešiť ju a manželským mnohouholníkom s viacerými viac či menej naivnými provokáciami je prísľubom dobrej zábavy.
Film je plný hercov, ktorí sa už stabilne objavujú vo kinematografických dielach oboch bratov. Nechýba Kati Outinen, ktorá tentokrát hrá rolu drsnej, so životom sa nemaznajúcej ženy na čele mafiánskeho gangu.
Dorian Gray
Asi pred mesiacom a pol som si pozrel novinku – Obraz Doriana Graya. Hororový film podľa Oscara Wilda o divokom, nestarnúcom mladíkovi. Nefandím hororu, ale tento je excelentný. Režisérovi a jeho družine sa podaril husársky kúsok. Film plný farieb, netriviálnych zápletiek a rozuzlení. Život vyššej spoločnosti a bohémov sa spestruje príchodom novej tváre. Postupne sa zoznamuje s osobnosťami spoločnosti a najmä vďaka veľkej príťažlivosti má dvere otvorené. Príbeh sa rozvíja najskôr pomaly a dôkladne, osudy sa komplikovane preplietajú, niektoré končia, až kým hlavný hrdina nezmizne na 20 rokov preč. Po jeho návrate čaká divákov (ktorí dej nepoznajú) rozuzlenie. Na konci filmu (tuším) nebliká povestné červené svetielko z lacných hororov 
Kedykoľkovek si môžem pozrieť ešte raz.
Jánošík, pravdivá história
Dnes som si pozrel najnovší film o Jánošíkovi a musím povedať, že ma hlboko sklamal. Je farebný, chce byť niečo ako plný fantázie (možno by som povedal až kvázijakubiskovský), popretkávaný pomerne krutými scénami, občas erotika, scény zo života ľudu v podobe zvykov. Chýba mu však lep. Scény sú nahádzané za sebou v časovom slede, ale nenadväzujú, akoby vnútorne nesúviseli. Objavujú sa rovnaké postavy (napr. Jánošík alebo Uhorčík ai.), rovnaké interiéry(domov, cesta kde zbíjali, mesto), príbeh skončí a človek vypne obrazovku s pocitom nie práve najlepšie stráveného času. Patrí do kategórie “videl som, asi už neuvidím”.
Ilustračný obrázok je z tejto stránky.
Aki Kaurismäki – Ariel
Včera som si pozrel film môjho obľúbeného režiséra. Fínsky majster minimalizmu a jednoduchých scén, ktorý zhruba raz za dva roky vyprodukuje naozaj skvelý film, ma znova nesklamal. Film Ariel je výpoveďou o ťažkom živote robotníkov vo Fínsku. Mimovoľne ma napadli úvodníky z televízie spred 20 rokov.
Ťaživá situácia po strate zamestnania a presťahovania sa Taista Kasurinena do mesta vyvrcholí napadnutím chlapíka, ktorý ho cestou okradol. Začína sa kolotoč problémov s políciou končiaci emigráciou na lodi Ariel.
Ľudia z okraja spoločnosti sú nosnou témou všetkých jeho filmov, ktoré poznám. Filmársky sa veľmi podobá na Jarmuscha. Jeho filmy sú príbehmi, na rozdiel od množstva tých moderných diel prezentovaných v kinosálach, kde už pomaly nikto nechodí, a ktorým akýkoľvek príbeh chýba alebo ho len simuluje.
The Brothers Grimm
Rozprávka o bratoch Grimmovcoch, ktorí sa živili podvodným vyháňaním bosoriek, kým nenarazili na skutočnú. Milý film, tak trochu bláznivá rozprávka s pekne vykreslenými postavami a exteriérmi. Napriek tomu mnohé nechávajú autori na predstavivosť, a tak sa dá aj trochu báť.
Odporúčam na ľahké nedeľné sledovanie pri zatiahnutej oblohe.
Pianistka
Ďalší z filmov, na ktoré treba mať silnejší žalúdok. Excelentný výkon hercov v Pianistke robí z tohto kúsku čosi, od čoho sa človeku nechce odtrhnúť. Na druhej strane povahy postáv sú extremistické v pozitívnom ale najmä negatívnom smere. Stručné zhrnutie filmu je “Aká matka, taká Katka.” Ide o špičkovú pianistku, ktorú jej matka terorizuje neustálou kontrolou napriek jej pokročilej dospelosti. Ona si to kompenzuje drsnými metódami vyučovania svojich nadaných študentov na konzervatóriu a vlastným masochizmom. Určite treba vidieť, ale vo vhodnom duševnom rozpoložení.
Záver filmu je v duchu celého príbehu a z hľadiska ortodoxného masochistu by sa dal označiť za “štastný”.
La Vie En Rose
Životopisný príbeh známej speváčky vo filme La Môme je ukážkou ako vie špičkový talent vytiahnuť dievča z neutešených pomerov, ale aj ako je k ničomu, ak niet pre koho žiť. Režisérovi Olivierovi Dahanovi sa podarilo v trochu divokej koláži príbehov z detstva, dospievania, začiatkov kariéry, plného rozkvetu i sklonku mladého života Édith Piaf načrtnúť povahové rysy tejto nevšednej osobnosti. Jej piesne poznáme azda všetci, dodnes patria ku skvostom šansónu. Odrážajú jej život, vrcholy i pády, ktorých najmä v osobnom živote zažila neúrekom.
Once
Next
Plus tohoto filmu je jazyk s minimom vulgarizmov. Rád doporučujem. A to aj napriek tomu, že akčné sci-fi nie je môj zvlášť obľúbený žáner.
Aké dobré sci-fi ste videli naposledy?
Všetko, čo ste vždy chceli vedieť o sexe…
Prekvapením pre mňa bolo, že ide o scenár podľa častí knihy Davida Reubena.
Rozhodne neodporúčam romantickým párikom v plnom rozkvete mája rozhodnúť sa pozrieť si tento kúsok. Prechádzka popri rieke ho bohato nahradí. Technici s bujnešou biofantáziou si prídu na svoje v poslednom príbehu filmu.
