Pri krbe

Nasledujúce poznámky a dôvody problémov na našej univerzite sú zaťažené mojim pohľadom insajdera:

1. dostať sa k projektovej podpore je zaťažené hŕbou administratívnej práce s veľmi neistým výsledkom. Na jej zvládnutie treba energiu, ktorá by sa vhodnejšie dala spotrebovať na odborné aktivity.

2. administratíva v rámci univerzity začína dominovať nad obsahom – na trojdňovú domácu konferenciu treba vypísať dvakrát zhruba to isté, z toho raz pred a raz po konferencii a ešte aspoň tri podpisy a kópiu článku (fyzickú) do knižnice; mnohé oznamy administratívneho charakteru ešte stále nechodia elektronicky, ale tlačeným papierom (Donald Knuth prestal používať e-mail v každodennom styku začiatkom 90. rokov minulého storočia…)

3. máme “účtovný systém” SOFIA, ktorý podporuje paralelné účtovníctvo, inak neviete o peniazoch na svojich grantoch veľa

4. máme “systém” spravovania štúdijnej agendy AIS2, ktorý nahrádza facebook: ľudia tam trávia pomerne veľa neproduktívneho času najmä klikaním na jednu, neustále sa opakujúcu ikonu

5. spoločenská objednávka tém širšej publicity sa týka najmä celebrít a ich života po celebritnom živote; väčší záujem o nové poznatky z výskumu resp. rozširovanie si obzorov nie je

6. sedíme v polorozpadnutej budove na polorozpadnutých stoličkách s nábytkom, ktorý už pred dvadsiatimi rokmi mal dvadsať rokov; pred desiatimi rokmi by som WC na fakulte odporučil len otrlému človeku; dodnes si papier treba odtrhnúť v predsieni; občas spadne balkón, omietka, občas sa objaví podmytá budova, či plávajúca socha…

7. no a byť v prvej päťstovke s univerzitami s podporou rádovo vyššou v oblasti administratívy, financovania a spoločenského záujmu, by znamenalo, že všetky vyššie uvedené skutočnosti sa nám už podarilo vyriešiť a máme čas na činnosť opísanú v pracovnej zmluve.

P.S. nespomenul som cca. desiatky ďalších závažných problémov od bzučiacich lámp v miestnostiach až po paralelizmus v našich prednáškach, neustále akreditácie s dosahom rozmerov komára na doterajší beh.

Začínam si myslieť, že za feudalizmu sa mali ľudia pri platení daní lepšie. Zaplatili desiatok a bolo po daniach aj zdravotnom zúčtovani (rozumej “dani za zdravie”). Dnes platíme zhruba polovicu (spolu so zamestnávateľom) a ešte máme k tomu aj buzeráciu s vypĺňaním ukážkovo neprehľadných tlačív (hlavne tých zdravotných), plných divných slov ako “samoplatiteľ”, “komplementár”, “v.o.s.” ai. Zaviedol by som kategóriu daňovníkov-desiatkárov, ktorí sčítajú svoje príjmy za posledný rok, vynásobia súčet vhodným koeficientom a pošlú na účet daňovému úradu to, čo ešte neposlali. A kto chce, a stoji mu to za stratený čas, nech sa baví s vypĺňaním zložitejších formulárov za cenu zisku dalších eur.

Túto vetu som počul sprostredkovane. Mal ju povedať jeden z našich profesorov po návrate zo Spojených štátov v 80. rokoch minulého storočia aj tisícročia. Dnes som si prečítal článok a prišlo mi znovu absurdné, že sa máme správať podľa sústavy nariadení, povolení a iných pravidiel (rozumej zákony a odvodené pravidlá fungovania spoločnosti), ktoré sú

1. nekonzistentné (v najjednoduchšej podobe jedno pravidlo hovorí rob činnosť A a iné pravidlo nesmieš robiť činnosť A, ale obvykle je to zamaskovanejšie)
2. tvoria a kontrolujú ich často ľudia, ktorí nemajú žiadne zábrany v akomkoľvek konaní, ak im to prinesie finančný zisk
3. platíme si ich za to a nie sú nijako zainteresovaní na výsledku (najmä škodách) svojej práce, pričom radikálne ovplyvňujú chod celej spoločnosti

Podstatnou súčasťou pravidiel je aj ich dodržiavanie. No a to na Slovensku chýba. Prejavuje sa to už aj v elementárnej komunikácii medzi ľuďmi. Prestalo “platiť slovo” – ústna dohoda v bežnom zmysle slova. V spoločnosti nájdete ako šafránu ľudí, ktorí svoje  sľúby dodržia bez vykrúcania a rôznych dodatkov. A tak všetko píšeme na zmluvy. Ale aj na papieri sa dajú záväzky všelijako preonačiť.

Vytvorenie jadra fungujúcich pravidiel pre spoločnosť nie je vôbec jednoduchá záležitosť a určite trvá desaťročia aj pri dobrej vôli, nevraviac o tom, že nové fenomény prinášajú ich neustálu modifikáciu. Čo ešte vtedy, ak dobrá vôľa absentuje resp. ako u nás, presúva sa na ďalšiu vládu a volených zástupcov v budúcom volebnom období.

V našej, hm,  spoločnosti sa usadilo klišé: všetko zlé spravili predchádzajúce vlády, naša vláda urobila aj nejake drobné chyby, ale hlavne veľa napravila po predchádzajúcich vládach (najmä po stranách, ktoré nie sú v súčasnej vláde), no a všetky dobré nápady (ktoré nám ale zhodou okolností nehrajú do karát) posunieme do ďalšieho volebného obdobia, však oni budú mať 4 roky (presnejšie 4 rok mínus 100 dní a mínus posledný rok, keď už sa nič neoplatí, však idú voľby, a to všetko, len ak sa bude dariť zakrývať prelievanie peňazí pod kepienkom starostlivosti o občana a nepohašteríme sa). Keď už sa príde na nejaký ten podvod, tak (v súlade s názorom “všetci okolo mňa sú truľovia”) počúvame ako všelijako to bolo a ako nebolo a kto za podvod môže, a že naša nevina sa určite ukáže.

Onedlho budeme stáť pri volebných urnách a budeme sa rozhodovať. Už veľakrát sa hovorilo o tom, že ešte tieto voľby budú o výbere menšieho zla a tie ďalšie už budú ok (lebo do ďalšieho volebného obdobia všetci, čo sa teraz živia politikou buď vymrú alebo odídu a dostaneme posilu z radov anjelov). A tentokrát to nebude o nič lepšie. Pozorujúc niekoľko minulých volebných období konanie našich politických predstaviteľov, vidím to tak, že si nemôžeme  zvoliť takých, čo sem-tam nepripravia štát o drobné miliardy (v novej mene len desiatky miliónov), ale môžeme si vybrať, či tých milard bude viac alebo menej.

Nádej, že raz budem žiť v štáte, kde sa zlodejina nebude nazývať rôznymi eufemizmami (privatizácia, tender na čokoľvek, sociálny podnik a našlo by sa aj viac) , ešte žije, ale má zápal pľúc, zlomené obe nohy a na mozgu nádor.