Pri krbe

Je známy fakt, že “znalostná ekonomika” ako sa nazýva hlavne “veda aplikovaná v praxi prinášajúca ovocie v podobe peňazí do štátneho rozpočtu” je snom každej vlády, nielen u nás. Bohužiaľ cesta ku nej vedie cez podporu vzdelávania, vedy a výskumu (základného i aplikovaného), čo je tuším nočnou morou našich vlád. U nás na Slovensku je táto podpora (percentuálne k HDP i nominálne) dlhodobo podpriemerná skoro v akomkoľvek rámci. Dnes som zachytil premiérovo vyjadrenie, že najprv si na to musíme zarobiť. Áno, je pravda, že bez peňazí sa veda poriadne robiť nedá, najmä v odboroch s náročnou technologickou základňou, dá sa ale robiť veda z toho, ako tie prostriedky (ne)poskytnúť. Nuž a tu je kameň úrazu. Je hmatateľné a viditeľné na fakultách našich univerzít aj “univerzít” a zrejme aj na ústavoch SAV, že tam dlhodobo chýbajú prostriedky. Nielen na mzdy pracovníkov, ktoré sa dookola omieľajú v médiách, ale aj na normálnu prevádzku. Nie je predsa s kostolným riadom, aby na fakulte bolo v zime chladno, a aby zamestnanci mali problém so základnými prostriedkami na prácu.

Naša skvelá budova matfyzu, konštrukcia zo železa a skla, bola určite atraktívna ako výdobytok modernej doby v čase jej zrodu, ale každému, kto má doma okno, muselo byť ihneď jasné, že výsledok stavebnej činnosti podľa plánu bude skoro dokonalým protipólom čierneho telesa (fyzici odpustia). A to je už teplejšie ako bývalo, keď som študoval(nielen kvôli globálnemu otepľovaniu). Vtedy som párkrát sedel v zime vo vetrovke a dúchal si na ruku píšúcu poznámky z prednášky. Odvtedy sa naše vedenie pousilovalo a tie najväčšie diery sa zaplátali. Ale budova bude určite ročne požierať veľa peňazí aj napriek tomu. Celková rekonštrukcia by sa z dlhodobejšieho hľadiska určite oplatila. Aj preto jeden zo študentov v našej študentskej ankete napísal na otázku, čo by zlepšil na fakulte: “Zapchal by som všetky diery na budove.”

Nezmyselné akreditovanie a reakreditovanie sa blíži svojou pravidelnosťou k Vianociam a uberá čas skoro všetkým tu na fakulte. Nie je jasné, s akým výsledkom – ani lokálnym ani globálnym. Občas to vyzerá tak, že vysokoškolskí učitelia majú len povinnosti učiť, produkovať materiály pre študentov, vypĺňať rôzne formuláre a dotazníky so stále sa opakujúcimi dátami, ktoré ste na to isté oddelenie zaniesli už desiatky krát (meno, priezvisko, r.č….však to poznáte), publikovať vedecké články a čojaviemčoešte, ale materiálne zabezpečenie pracoviska, ktoré by to umožňovalo, si máme zohnať sami. Toto právo na primerané pracovné podmienky sa akosi vytratilo. Keď som nastupoval na fakultu v roku 1996, tak mi môj vtedajší šéf povedal. “Tu máš počítač, ale nemá hardisk.” Tak som si za vlastné kúpil HD veľkosti 1GB, ktorý vtedy stál cca. 10 tis. Sk, aby som mohol pracovať. Mnohí na fakulte sú rádovo väčší nadšenci pre svoju prácu ako ja. Rád by som vedel, čo všetko obetovali oni. Aké sú ich osobné obete pre toto pracovisko? Kedy sa im to aspoň trochu vráti a či niekedy počas svojho aktívneho pracovného života budú môcť povedať, že pracovisko im poskytuje adekvátne podmienky pre prácu? A ako je to na iných pracoviskách vysokých škôl?

Notoricky známy nedostatok zabezpečovacieho personálu ako administratívnych pracovníkov (hlavne sekretárok), systémových administrátorov a pod. ani nebudem pripomínať. Za posledné dva roky som venoval minimálne tretinu pracovného času administratíve – rozumej vyplňovaniu rôznych formulárov s nejasným cieľom.

Vyhýbanie sa podpore vedy a v širšom ponímaní vzdelania je jedným z mála prienikov doterajších ponovembrových vlád. Som zvedavý, kedy a či vôbec sa dočkáme osvietenej vlády. U tých doterajších to zatiaľ vyzerá skôr na selektívnu slepotu/hluchotu, keď dôjde reč na podporu vzdelania. Je fajn, že budeme mať skvelé montážne aut popredných svetových výrobcov, ktoré budú jazdiť po nových diaľniciach zo západu na východ našej krajiny. Možnože mnoho našich ľudí bude aj navrhovať najmodernejšie dizajny priemyselných výrobkov a moderné elektronické zariadenia, ale všetko sa to budú musieť naučiť inde. Mimo Slovenska. A povedzme si úprimne, koľko ľudí, ktorí idú študovať von sa vrátia? Existujú o tom štatistiky?

Keď už som načal tie mzdy, tak na to, aby sa človek mohol zamestnať u nás na fakulte, je potrebný doktorát. Normalne nadaný človek na jeho vypracovanie potrebuje po vysokoškolskom vzdelaní 3-6 rokov. Sú rýchlejši a pomalší a veľmi to závisí na odbore. Takže sa človek stane odborným asistentom v zhruba 28 rokoch a má tabuľkový plat, ktorý je zväčša nižší ako plat tých, ktorých učí a pracujú popri štúdiu vo firme. V Rakúsku je bežné, že plat stúpne asi o 50%, keď sa človek kvalifikuje doktorátom. U nás to je cca. 1000 korún/mesačne – viem to lebo som pracoval na fakulte ešte v čase, keď sa dalo zamestnať bez doktorátu. Optimista by povedal, buď rád, že nemáš plat, ktorého je to polovica. Takže záver je, že nadpriemerné vzdelanie v štátnej firme ocenia podpriemerným platom.

Ako vždy počúvame, že keby sme nemuseli to alebo ono, keby sa nepodarilo prísť o tamtie prostriedky, tak všetky by ich naši milí exekutívci dali do: školstva, zdravotníctva a kultúry. Aspoň raz by som to chcel vidieť, lebo už som to počul možno aj tisíc krát.

Zdá sa, že máme sedem úrodných rokov (aspoň dúfam). Ak sa vláde podarí prekonať tieto roky bez toho, aby pridelila aj na tieto oblasti výraznejší podiel HDP, tak tých ďalších sedem menej úrodných rokov budú mať o výhovorku postarané. Možno by sa oplatilo zamyslieť sa nad celkovou štruktúrou výdavkov našej krajiny a skúsiť to porovnať s inými. Aj keď tento typ analýzy často odbíjajú slovami o našich špecifikách. Špecifikum našich vlád je však rezignácia na generovanie nových myšlienok.