Pri krbe

Ďalší z filmov, na ktoré treba mať silnejší žalúdok. Excelentný výkon hercov v Pianistke robí z tohto kúsku čosi, od čoho sa človeku nechce odtrhnúť. Na druhej strane povahy postáv sú extremistické v pozitívnom ale najmä negatívnom smere. Stručné zhrnutie filmu je “Aká matka, taká Katka.” Ide o špičkovú pianistku, ktorú jej matka terorizuje neustálou kontrolou napriek jej pokročilej dospelosti. Ona si to kompenzuje drsnými metódami vyučovania svojich nadaných študentov na konzervatóriu a vlastným masochizmom. Určite treba vidieť, ale vo vhodnom duševnom rozpoložení.

Film bol natočený podľa novely rakúskej nositeľky Nobelovej ceny Elfriedy Jelinek a podľa niektorých je film lepší. Ja som knihu nečítal.

V sérii filmov, ktoré som už videl ho zaraďujem niekam na spojnicu medzi Pasoliniho film Saló a 120 dní Sodomy a Greenawayov film Kuchár, zlodej, jeho manželka a jej milenec. Tiež sú o násilí, aj keď každý o inom type. Na oba treba dobrý žalúdok, na ten prvý aj dva. Pianistka do veľkej miery spája oba typy.

Záver filmu je v duchu celého príbehu a z hľadiska ortodoxného masochistu by sa dal označiť za “štastný”.

Životopisný príbeh známej speváčky vo filme La Môme je ukážkou ako vie špičkový talent vytiahnuť dievča z neutešených pomerov, ale aj ako je k ničomu, ak niet pre koho žiť. Režisérovi Olivierovi Dahanovi sa podarilo v trochu divokej koláži príbehov z detstva, dospievania, začiatkov kariéry, plného rozkvetu i sklonku mladého života Édith Piaf načrtnúť povahové rysy tejto nevšednej osobnosti. Jej piesne poznáme azda všetci, dodnes patria ku skvostom šansónu. Odrážajú jej život, vrcholy i pády, ktorých najmä v osobnom živote zažila neúrekom.

Film ma oslovil pestrou paletou prostredí. Neviem však, či zámerom režiséra bolo úplne potlačiť všetky vedľajšie postavy do úzadia, ale vo filme sa okrem Édith ostatní len “mihnú”. Je to buď tým, že mimo spevu nemala Piaf veľmi čím zaujať a režisér nemohol postaviť nikoho oproti nej alebo nevedel, ako to má filmovo povedať. Dielo získalo dvoch Oskarov (najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe, makeup). Zahrať 48-ročnú starenu je úctyhodný výkon. Každopádne, film sa oplatí aspoň počuť, ak už nie vidieť.

Oskarom za hudbu (v r. 2008) ovenčený film Once je príjemný romantický muzikál s pesničkami, ktoré si rád vypočujem aj neskôr. Nesilená lovestory medzi opravárom vysávačov, ktorý hráva na ulici svoje piesne, a emigrantkou zarábajúcou si predajom kvetov a upratovaním.

Tento film sa asi dostane do zlatého fondu romantických príbehov o muzikantoch. Samozrejme, že moje puto k filmu je trochu poznamenané faktom, že emigrantka je Češka. Rozhodne príbeh nekončí úplne tuctovo, aj keď ide o hepienďák. Odporúčam aj pre rodiny s malými deťmi.

V rôznych dobách sa toto pravidlo vysvetľovalo rôzne – záviselo to od toho, čo znamenalo prvý jarný deň. Buď sa považoval za tento deň stanovený dátum (21.3.) alebo astronomická jar. No a aby sme sa vyhli akejkoľvek pravidelnosti, tak sviatok by sa mal vyhnúť židovskému sviatku Pesach.

Židovský kalendár je kombináciou lunárneho a solárneho kalendára. Mesiace sa počítajú podľa Mesiaca, roky podľa Slnka. Pesach sa oslavuje tyždeň od 15. dňa mesiaca nisan.

Druhá otázka, ktorá sa vynára s týmto miernym chaosom je, prečo je to takto. Ukrižovanie Krista je historická udalosť, a teda dátum by mal byť pevný. Prečo teda z roka na rok poskakuje Veľkonočná nedeľa? Lebo nevieme presný deň popravy. Takže v roku 325 n.l., keď ho asi tiež nevedeli, zabili na koncile v Nicei* dve muchy jednou ranou. Aspoň tak si to vysvetľujem. Jednak umožnili, aby sa sviatok konal vo všetkých možných pripadajúcich dátumoch, kedy sa poprava uskutočnila a jednak sa zároveň konal v čase, ktorý má súvis s astronomickými úkazmi, podľa ktorých sa riadili mnohé pohanské sviatky jari (ako napr. vynášanie Moreny). Tie boli a asi aj sú tŕňom v oku cirkvám. Je to jasná konkurencia. Niečo o sviatkoch sa dá nájsť aj na pomerne rozsiahlej stránke o Slovanoch. Zaujal ma aj článok o Walpurginej noci.

No a systematické pojednanie na túto tému v kontexte vývoja svetových náboženstiev je knižka od rumunského religionistu Mircea Eliadeho: Dejiny náboženských predstáv a ideí, ktorá u nás vyšla v preklade v roku 1997.

* Upravené na základe Ruziklanovho komentára.

Prudko pozerateľný sci-fi film režiséra Lee Tamahoriho. Napätie, dejová línia (vraj na motívy príbehu Philipa K. Dicka), lovestory, akčné scény, neohurovanie grafickými scénami – kombinácia, ktorá sa nie často vída. Bavil som sa až do konca a aj od začiatku. Kompozíciou trochu pripomína Posledné pokušenie Krista. Dej sa však odohráva v súčasnosti. A hlavná postava je iná, ale len na prvý pohľad. Autori príbehu preháňajú uveriteľne a presvedčivo (až na jednu scénu s padaním auta a iných dopravných prostriedkov dolu stráňou). Hoci Cris alias Frank Cadillac je obdarený nezvyklou schopnosťou, ide o nešťastného človeka, ktorý sa snaží žiť svoj “obyčajný” život…

Plus tohoto filmu je jazyk s minimom vulgarizmov. Rád doporučujem. A to aj napriek tomu, že akčné sci-fi nie je môj zvlášť obľúbený žáner.

Klasika od Woodyho Allena. Popravde, až tak veľmi ma nezaujala. Hoci jeho filmy sa mi celkom páčia. Je to v duchu riešenia si niektorých osobnostných problémov a premýšľania o veciach, ktoré sú resp. najmä v čase natáčania filmu asi boli väčšie tabu. Zdá sa však, že tu sa ešte dosť hľadal. Príbehy sú väčšinou priamočiare. Humor je často na úrovni insitného umenia. Možno to je spôsobené tematikou, ale kto pozná film Spiklenci slasti od špičkového českého režiséra Jana Švankmajera, asi uzná, že sa dá natočiť originálne a menej lascívne dielo aj na šteklivé témy. Každopádne z hľadiska zaplnenia si bieleho miesta vo filmografii som spokojný.

Prekvapením pre mňa bolo, že ide o scenár podľa častí knihy Davida Reubena.

Rozhodne neodporúčam romantickým párikom v plnom rozkvete mája rozhodnúť sa pozrieť si tento kúsok. Prechádzka popri rieke ho bohato nahradí. Technici s bujnešou biofantáziou si prídu na svoje v poslednom príbehu filmu.

Nedávno som dočítal knižku Mejdžin od nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Yasunari Kawabatu. Príbeh o človeku, ktorý celý svoj život zasvätil hre. Bol hráčom doskovej hry go. V čase svojho života nemal protivníkov, ktorí by sa mu vyrovnali. Takému hráčovi patrí titul Mejdžin – virtuóz.

Život venoval nielen hre go, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Bol hráčom dušou a okrem go bol celkom zbehlý aj v šogi, čo je orientálna verzia šachu. Jeho schopnosť zanietiť sa pre hru, aj keď o nič v zápase nejde, bola povestná. A spoločensky na ňu doplácal, pretože niekedy nenachádzal súperov na oddychový čas. Mejdžin hrával vážne aj vtedy.

V knihe sa opisuje okrem priebehu jeho poslednej partie, ktorá trvala takmer polrok, aj séria domnienok novinára(asi neprekvapuje, že to bol autor knihy) opisujúceho okolnosti a dej tejto nevídanej partie. Sú doplnené o informácie z rozhovorov s ľuďmi z okolia Mejdžina. Samotný majster hovoril málo.

Mejdžin je titul, ktorý si profesionálny hráč Go môže vydobiť v turnaji. Dnes. Za čias Honinbo Shusaja, ako sa náš hlavný hrdina volá, to tak nebolo(mimochodom “Honinbo” je ďalší titul). Tituly sa dedili alebo boli obdržané doživotne resp. do času, kým sa ich hráč nevzdal. Titul Mejdžin dostal najlepší hráč vtedajšej generácie. Je jedným zo siedmych prestížnych titulov, ktoré sa dajú získať v Japonsku. Zvyšné sú Judan, Tengen, Oza, Gosei a Kisei.

Tento príbeh je nielen o poslednej partii jedného z velikánov hry go, ale v prenesenom zmysle aj poslednou partiou jednej éry vývoja tejto hry. Éry, kde go bolo okrem nositeľa schopností v hre aj nositeľom istých spoločenských konvencií a úcty. Začínala sa doba hráčov ako Go Seigen a Kitani Minoru(oponent Mejdžina v poslednej hre), ktorí spravili prevrat v ponímaní fázy otvorenia tejto hry (šin fuseki) ale aj v turnajovej praxi, ktorý mal dopad na vnímanie hry viac z polohy športovej ako spoločenskej. Znamenalo to hlavne spresnenie niektorých dovtedy nepísaných pravidiel turnajov, hlavne vrcholových.

Knižka je určite príjemným pohľadom do premýšľania o go a okolnostiach pri vrcholových partiách. Musím však poznamenať, že úplné vychutnanie atmosféry knižky je do istej miery podmienené odohraním aspoň niekoľkých partií.

Dnes sme boli s Jankou v novej budove SND na predstavení súboru Shen Yun. Väčšina vystúpení čínskych umelcov bolo pekných. Tanečné, baletné, hudobné a samozrejme kombinované. Pestré, sýte farby, na aké sme zvyknutí z obrázkov čínskych historických budov a obrázkov starej číny. Orchester a netradičná hudba, akási kompozícia toho, čo si človek predstavuje pod čínskou hudbou šmrncnutá našou harmóniou, vytvorili naozaj dobrú atmosféru.

Nemohol som sa ale ubrániť pocitu náborovej akcie hnutia Falun Gong, ktoré to organizovalo. V priebehu predstavenia spievali profesionálni speváci čínske árie, ktorých slovenský preklad sme mohli vidieť na plátne za javiskom. Boli to piesne, ktoré opisovali svet ako smutný a ťažký na život, v ktorom nevieme, čo sme, načo sme apod. Riešením z tohoto stavu je … Dafa. Hm…ok, prečo nie.

Dorazila ma predposledná scénka ako vystrihnutá z pionierskych časopisov z detstva resp. aké som neskôr videl v knihách z päťdesiatych rokov určených pre mladých zväzákov. Samozrejme “dobrí” a “zlí” sa líšia. Predstavme si všetky vekové kategórie na javisku zastúpené pármi. V strede je mamička s malým dievčatkom, ktoré sa k nej túli a v ruke má modrý transparent so znakmi troch základných princípov hnutia – pravdivosť, súcit a znášanlivosť, ktorý pozvoľna počas tanca rozvinie. Dôjdu traja policajti, na chrbte majú prišité červené kosáky a kladivá. Roztrhnú od seba mamku s dievčatkom, väčšiu zbijú a menšiu oberú o transparent. Nastane mela a všetci sa vzoprú proti týmto trom a vyženú ich. Na piedestál vystúpia mamka a dievčatko s rozprestretým transparentom. Všetci sa na nich pozerajú s úctou a natiahnutými rukami k nim.

Je to scéna, s ktorou sa ťažko dá nesúhlasiť. Ale akási pachuť zostáva.

Takže celkový pocit z predstavenia mi prebila táto náborovka, hoci jednotlivé scénky, až na výnimky sa mi páčili.

Pozerali sme Flamenco od Carlosa Sauru. Dokument resp. vystúpenia rôznych umeleckých skupín – speváci, hudubníci a tanečníci, samozrejme aj ženy (aby som bol rodovo spravodlivý). Tanec a štýl spevu mi veľmi pripomínal niektoré cigánske vystúpenia. Neskôr som sa na wikipédii dočítal, že je to jeden z koreňov tohoto tanca, hoci sa presne nevie odkiaľ sa vzal.

Film radím ho do kategórie aspoň raz vidieť. Už len preto, aby človek videl ako ľahko hrajú tí gitaristi, sa to oplatí. Minimalistický štýl pohybu prstov po hmatníku a strunách je očarujúci spolu s hudbou, ktorú tým vyludzujú. Aj keď spev, ktorý tam počuť, by som si nepustil z cedéčka. Bohužiaľ nerozumiem po španielsky, takže obsah textov piesní mi zostal zakrytý.