Pri krbe

Rozprávka o bratoch Grimmovcoch, ktorí sa živili podvodným vyháňaním bosoriek, kým nenarazili na skutočnú. Milý film, tak trochu bláznivá rozprávka s pekne vykreslenými postavami a exteriérmi. Napriek tomu mnohé nechávajú autori na predstavivosť, a tak sa dá aj trochu báť.

Príbeh asi okrem mien Grimmovcov nenesie žiadne ďalšie autobiografické črty známych zberateľov rozprávok.

Táto knižka je prvou zo štvordielneho slovníka takticky optimálnych ťahov resp. postupností (tesuji,手筋). Pozostáva z veľa základných situácií, ktoré sú užitočné v hre. V tomto dieli sa autor venuje útočným stratégiám. Ako sám píše, krása go je skrytá najmä v tesuji.

Knižka sa mi čítala veľmi dobre a napriek pomalému postupu, som mal pocit, že ďalšie tri diely si určite musím prečítať. Nie všetky štvordielne knihy sú také. Fascinovalo ma, ako som veľakrát videl všetky diery v súperovej pozícii a nebol som schopný uvidieť ten správny ťah. Tieto problémy vyžadujú veľký nadhľad. Snáď sa mi ho časom podarí získať aspoň trochu.

Autorom japonskej verzie je Fujisawa Shuko, ktorý ako 66 ročný vyhral prestížny japonský profesionálny titul Oza. A tým sa zapísal do dejín Go nie po prvý raz a ani posledný krát. O rok nato ho vyhral znovu. Pekný dôchodok, povedané z nášho pohľadu.

I zasa som sa náhodou dozvedel, že vo svete celebrít sa niečo závažné udialo. Najvážnejšie veci, ktoré sa tam obyčajne dejú (len s mojím zvonka nanúteným pohľadom do sveta bulváru, rozumej že nevyhľadávam zámerne informácie tohoto typu), majú do činenia najmä s prvou signálnou sústavou človeka.

Salvatora Dalího netreba predstavovať. Jeho dielo je enormné a jeho život bol popretkávaný extravangaciami, ktorými rád ohuroval svoje okolie a zakladal si na nich svoje výrazné ego. Knižné vydanie jeho denníka to len potvrdzuje. Rozmýšľal inak a správal sa inak. Ak sa pozeráme na hodnoty tohoto človeka z hľadiska dnešných “demokratických hodnôt”, tak je zrejmé, že pojmy “priemer” a “väčšina” mu boli na hony vzdialené.

Na druhej strane z denníka vidno, že mal rád svoj dom a ľudí okolo seba, resp. vnímal ich mnohorakosť a pestrosť. Ani na chvíľu som nemal z jeho zápiskov pocit, že by chcel niekomu niečo vnútiť. To je vlastnosť, ktorá sa neľahko hľadá.

Na druhej strane nekompromisne bojoval s priemerom resp. neoriginalitou. V knihe je zaujímavá tabuľka hodnotenia významných maliarov ako Leonardo, Vermeer van Delft, Picasso a mnohí ďalší. Hodnotia sa v kategóriách ako originalita, technika maľby apod. Dalí sám sa necíti byť príliš dobrá konkurencia týmto majstrom. To je pri jeho enormne vyvinutom egu veľmi zaujímavé a poukazuje to na reálny odhad svojich schopností (hoci sám sa to neodvažujem posúdiť ako totálny amatér vo výtvarnom umení).

Odporúčam ako ľahké čítanie na letné večery s výhľadom na záliv, podobný tomu priamo pod Dalího domom v Cadaqués.

V mojej nedavnej partii go sa vyskytli nasledujúce dva problémy. Viete ich vyriešiť?

Občas som konfrontovaný s pojmom úspech. Zriedka ako ten, o ktorom sa hovorí, zväčša som na druhej strane barikády, tj. človek milión (teraz už aj miliarda). A tak sa pokúšam si definovať, čo vlastne mysleli tí všetci vyhlasovatelia úspechu, keď povedali, že sa dosiahol.

Moje dlhoročné pozorovanie je, že úspech je prudko viazaný na toho, kto ho vyhlasuje. Teda na autoritu, hoci niekedy len “autoritu”. Ak chceme nejakú globálnejšiu škálu, dávajú sa úspechu rôzne prívlastky ako najlepší v dedine, okrese, krajský preborník, celoštátny víťaz apod. Toto sú ešte povedzme celkom dobre definované pojmy: najlepší z nejakej množiny ľudí a úspech sa meria podľa takého a takého metra (napr. Jano zabehol 100m najrýchlejšie z mesta). Ale potom sú také pojmy ako medzinárodne uznávaný odborník, kapacita vo svojom odbore, renomovaný človek apod. Hm…za týmito pojmami sa bohužiaľ už často neskrýva nič. Aspoň nie niečo, čo sa dá ľahko definovať alebo by som bol niekde našiel uspokojivú aproximáciu definície. Veda, presnejšie scientometria, sa pokúša definovať úspech, ale nie veľmi sa jej darí. Podľa mojich informácií sa zatiaľ každé aj naoko rozumné pravidlo dá obísť dohodou medzi niekoľkými zúčastnenými, ktorí si v špirále úspechu budú potvrdzovať, akí sú skvelí, až kým sa táto 1000-krát opakovaná veta nepotvrdí numericky podľa daných pravidiel.

Svet sa relativizuje, a tak by som možno nemal namietať, že neexistuje absolútna mierka na hodnotenie vedeckých resp. vedecko-pedagogických pracovníkov. Problém je v tom, že sme hodnotení absolútne. Zatiaľčo v podmienkach sme porovnávaní len s finančne slabšími spoluhráčmi na akademickom trhu, výsledkami sme porovnávaní s celosvetovými lídrami vo vedeckých oblastiach.

V našej vedeckej a pedagogickej vysokoškolskej brandži až na prvom mieste rozhoduje počet publikovaných článkov. To je pomerne smiešny údaj, keď si človek uvedomí, že časopisov a konferenčných zborníkov je dnes toľko a na takých rôznych úrovniach, že možno opublikovať takmer čokoľvek. A teda človek menej kritický k svojej práci má šancu publikovať oveľa viac. Stačí písať. Ako ďalší faktor rozhodovania je kvalita publikácie, ktorá sa odhaduje z rankingu časopisov a renomé vydavateľstiev. Aj to je však celkom relatívne, pretože kvalita časopisu nie je konštanta nezávislá od času. Často stúpa, ale neraz aj kolíše, prípadne klesá. Kvalita vydavateľstva často končí tam, kde príde cenová ponuka, za ktorú sú schopní vytlačiť, čo autor donesie a hlavne zaplatí.

Takže aký parameter zvoliť ďalej? Populárne sú citácie - presnejšie ich počet! To je celkom zaujímavé. Ak moju prácu niekto spomenie v ďalšej práci, tak to znamená, že sa z nej poučil alebo inšpiroval, a teda je (minimálne pre neho) významná. Odvážne tvrdenie...Počet citácií sa dá totiž dosiahnuť po vzájomnej dohode dvoch alebo viacerých ľudí. Ide o tzv. citačné krúžky, ktoré sú známe vo vedeckom svete. Fungujú na špičkovej aj menej špičkovej úrovni. Citácie totiž treba. Akýkoľvek návrh projektu v akademickej sfére ich vyžaduje. Zvyčajne päť. Niekedy ich treba aj na kvalifikačné práce. Počet sa určuje lokálne v závislosti od pracoviska a oboru.

No a teraz sa pozrime na tento výsledok očami učiteľa na vysokej škole alebo univerzite. Čo je možné z vyššie uvedených vecí dosiahnuť dobrou základnou prednáškou (napr. z lineárnej algebry), ktorú navštevuje 200 poslucháčov a je v nej zhrnuté to, čo bude absolvent našej fakulty do konca svojho štúdia vidieť v mnohorakých podobách viac alebo menej zamaskované. Odpoveď je, že nič. Na základnej prednáške z lineárnej algebry sa zvyčajne nedosahuje žiaden vedecký úspech. Citácie prednášky sú obyčajne "málo hodnotné". Rovnako je to na iných prednáškach a pedagogických aktivitách ako sú semináre, vedenie diplomových prác apod. A príprava dobrej prednášky trvá dlho. Je to niekoľkoročný proces dopĺňania, škrtania, prerábania a aj samovzdelávania. Často človek pochopí čosi novým spôsobom, čo videl už veľakrát, a len doplňujúca otázka od študentov alebo pohľad na to isté po stoprvý krát rozsvieti tento AHA pocit v hlave.

A tak mi nakoniec ostáva v hlave nezodpovedaná otázka. Ako je definovaný pedagogický úspech učiteľa? Viem, že niektorým úradníkom už vbieha červeň do tváre a kričia: "No predsa počtom odučených študentov a počtom odučených hodín!" Ale je to naozaj tak?

Prečo sa pýtam? Nuž preto, že tento semester som mal veľa hodín vyučovania (hlavne nové prednášky) a žiaden čas na vedu. A tak v rámci mojej duševnej hygieny chcem vedieť, či čas venovaný prednáškam je akurát nutné pedagogické zlo k mojej pozícii na fakulte alebo sa to začne hodnotiť ako práca aj z pozície zamestnávateľa (myslím tým štát a jeho zložky venované riadeniu školstva). Fascinovalo ma totiž pri poslednej akreditácii, že pedagogické zaťaženie odborných asistentov, docentov, profesorov a aktivity s tým spojené, tam nikde nevystupovali. Pre odborných asistentov tam neexistovalo skoro nič. Jednoducho pre potreby akreditácie neexistujeme, pokiaľ nie sme pod krídlami aspoň docenta ako cvičiaci, resp. nemáme výberovú prednášku. Do počtu garantov sa zarátavalo len hodnotenie a záťaž docentov a profesorov. Zaujímalo by ma, akú čiastku celkovej pedagogickej činnosti vykonávajú. Existuje o tomto nejaký rukolapný materiál?

No a ku tomu som si ešte prečítal Tisíce neviditeľných profesorov a docentov.

Je mi jasné, že tento ufrflaný príspevok nič nerieši, ale naozaj neviem, ako by sa zmysluplne hodnotila vedecká a pedagogická práca podľa nejakých objektívnych kritérií. Som naklonený veriť tomu, že to nejde. Napadlo mi, že možno by sme mohli hodnotiť podiel daní našich absolventov na celkových daniach a rovnako možno počet firiem založených našimi absolventami a ich dane. Skrátka čosi, čo vypovedá o absolventoch, nie o priamo o nás. Lebo produktom našej firmy sú jej absolventi.

Môjmu dlhoročnému priateľovi a členovi Hydraklubu sa za výdatnej pomoci jeho manželky narodil syn. Touto cestou im všetkým trom a aj širšiemu okruhu želám veľa príjemných vzájomných chvíľ vo výchove a dúfam, že po vzore svojich predkov z neho raz bude matfyzák, nech nám to naše remeslo nevymrie.

Neviem, či je medzi sudičkami nejaká inklinujúca k matematike, ale keby som bol sudič(ka), tak by som nádejným matematikom dával do vienka vždy nenulového menovateľa, geometrické konštrukcie, ktoré sa zmestia na papier a ľahko dosiahnuteľné ĽS=PS.

Tak hor sa do života!

Dovčera som organizoval Jarnú konferenciu z počítačovej grafiky. Koná sa každoročne v budmerickom kaštieli. Posledné týždne pred konferenciou sú väčšinou hektické, lebo treba zariadiť pomerne veľa drobných a pomerne jednoduchých vecí typu “zavolaj/napíš/dones/zariaď”. Tento rok to bolo obzvlášť desné, pretože mám 6 hodín nových prednášok…Našťastie má človek kolegov. Bez nich by som si sotva mohol dovoliť organizovať časť takejto konferencie.

Ihneď po príchode z konferencie ma privítala správa, že príde kontrola ESF (Európsky sociálny fond) projektu, ktorý som spoluriešil. Hm…nielenže potrebujú všetko šestormo, ale niektoré pravidlá, ktoré treba dodržiavať sú, mierne povedané, postavené na hlavu. Napr. pravidlo, že na všetkom, čo dodajú k projektu je logo ESF. A tak mám logo na myši, USB kľúči a pod. Iné zaujímavé pravidlo vraví, že všetko, čo dostaneš na riešenie projektu, môžeš použiť výhradne na riešenie tohoto projektu. Takže ak mi poskytnú notebook a budem náhodou riešiť dva ESF projekty, tak si v každom z nich musím o jeden požiadať. A samozrejme, ak by som nebodaj posielal e-mail z jedného projektu do druhého (napr. sám sebe), tak by som ho mal posielať z jedného a prijímať na druhom notebooku. Nuž aj takéto sú podoby administratívnych pravidiel. Welcome to the E(S)U!

Neviem, kto to vymýšľa, ale navrhol by som, aby sa autori týchto pravidiel podľa nich aspoň mesiac striktne správali. Azda by ich trklo.

Buď som to nepostrehol alebo to ešte nezaznelo, no otázka poslaneckej imunity je ideálnou otázkou do referenda. Je zrejmé, že naši poslanci si sami toto privilégium nezrušia…koniec-koncov, je to dosť prirodzené.

Ďalší z filmov, na ktoré treba mať silnejší žalúdok. Excelentný výkon hercov v Pianistke robí z tohto kúsku čosi, od čoho sa človeku nechce odtrhnúť. Na druhej strane povahy postáv sú extremistické v pozitívnom ale najmä negatívnom smere. Stručné zhrnutie filmu je “Aká matka, taká Katka.” Ide o špičkovú pianistku, ktorú jej matka terorizuje neustálou kontrolou napriek jej pokročilej dospelosti. Ona si to kompenzuje drsnými metódami vyučovania svojich nadaných študentov na konzervatóriu a vlastným masochizmom. Určite treba vidieť, ale vo vhodnom duševnom rozpoložení.

Film bol natočený podľa novely rakúskej nositeľky Nobelovej ceny Elfriedy Jelinek a podľa niektorých je film lepší. Ja som knihu nečítal.

V sérii filmov, ktoré som už videl ho zaraďujem niekam na spojnicu medzi Pasoliniho film Saló a 120 dní Sodomy a Greenawayov film Kuchár, zlodej, jeho manželka a jej milenec. Tiež sú o násilí, aj keď každý o inom type. Na oba treba dobrý žalúdok, na ten prvý aj dva. Pianistka do veľkej miery spája oba typy.

Záver filmu je v duchu celého príbehu a z hľadiska ortodoxného masochistu by sa dal označiť za “štastný”.